Články

O troch grošoch

Dobšinského klasiku o troch grošoch poznajú snáď všetci. Z troch grošov platu, vracia kopáč jeden otcovi, za ten čo mu dal v mladosti. Druhý dáva synovi, aby mu vrátil, keď zostarne. Z posledného žije. Prostá medzigeneračná solidarita a redistribúcia. A kráľ sa diví a kritizuje ministrov, prečo sú sami takí, s prepáčením, nenažraní. Ministri a politici zo súčasných čias však prišli na lepšie spôsoby ako rozdeliť tieto symbolické tri groše, vlastne už eurá.

Oproti rozprávke, totiž nie je prerozdeľovanie časti príjmu dobrovoľné, ale povinné. Znie to nepekne, ale tak ako nežijeme v rozprávke, ale v reálnom svete, nežijeme ani vo feudalizme, ale v demokracii, kde každý z nás je si podľa ústavy rovný. Preto by sme mali mať rovnaký prístup k spravodlivosti (a nie právo prvej noci zemepána), či k vzdelaniu. To vyžaduje riešenia na úrovni celého štátu a teda aj povinné odvody a dane. Neznamená to však, že ministri a ostatná politická elita nemajú možnosti podobné kráľovským radcom z rozprávky.

Prvý groš, groš pre otca. Je o starobe a chorobe. Dal by sa prirovnať k zdravotným a sociálnym odvodom. Druhý groš pre syna je ako dnešné dane. Je o našej budúcnosti. Teda aj o školstve, či bezpečnosti. Ako by v dnešnej dobe rozhodli o grošoch kráľovskí radcovia z koalície a opozície?
Deklarovane liberálni radcovia, vrátane experta na rozdelenie grošov a bývalého ministra, ktorý od nich odišiel k iným opozičným radcom, by v prvom rade poradili kopáčovi, ako obísť kráľovské nariadenia a odovzdávať menej grošov. Zabúdajú však na to, že podľa odovzdaných grošov dnes dostane kopáč dôchodok v budúcnosti. A tak nám všetkým pomáhajú pripravovať obrovskú časovanú bombu v podobe dôchodcov, žobrákov. O tej však už kopáčovi nehovoria, ukazujú mu len krásu pol groša naviac dnes. Ani to, že keď si nechá viac grošov pre seba, jeho syn bude mať horšie školy, lebo na ne nebudú peniaze. Vlastne groše.

Sú aj radcovia, ktorí sa tvária sociálne, nebodaj až sociálne demokraticky a ich spojenci vo vláde. Oni neradia ako odovzdať menej grošov. Prečo aj, však oni ich rozdeľujú. Problém je v tom, že to vyzerá akoby peknú časť grošov nedávali tam kam patrí, ale svojim kamarátom. Sudcovia síce za to nikoho veľkého zatiaľ neodsúdili, ale keď žalobcov majú pod kontrolou radcovia čo vládnu, tak sa niet čo diviť. A kopáč sa diví, prečo, keď toľko grošov platí, z toho veľmi málo vidí. Ani jeho syn dobrú školu, ani o jeho otca nie je dobre postarané, keď ochorie.

Nemá to jednoduché, ten náš kopáč. A kopáčka jakbysmet. Pretože v dnešnej dobe si volia, ktorí radcovia, či radkyne im budú vládnuť. Ľudia chcú normálne žiť, jeden groš z troch je predsa len trochu málo. No chcú aj dobré školy pre svoje deti, aj aby bolo o rodičov dobre postarané, keď ochorejú. Nechcú sa báť, že na starobu budú žobrať. Čo však robiť, keď jedni aj druhí síce sľubujú, ale nepovedia všetko.

Súčasní radcovia totiž zabudli, že groše treba od ľudí zbierať, ale s každým jedným narábať veľmi zodpovedne. Tak aby sa ľuďom vrátil. V lepšom vzdelaní pre deti, dobrom zaopatrení chorých a krajine, ktorá slúži svojim ľuďom. Aby sa kopáč nebál, že keď sa zraní, nikto mu nepomôže, kde sa aj radcovia budú snažiť aby tých grošov mal viac. Aj preto, že bude vedieť viac, ako len kopať pri hradskej priekopy. Je čo naprávať, v tom kráľovstve slovenskom.